Vznik firmy Baťa a obdobie pred I. svetovou vojnou (1894 až 1914)

"Po vyučení, v 18 letech, jsem nabyl přesvědčení, že jsem zralý pro samostatnost. Pohnul jsem proto svého staršího bratra a ještě starší sestru, abychom utvořili společnost, abychom se stali továrníky, pány."

V roku 1894 sa Tomáš Baťa s bratom Antonínom a sestrou Annou rozhodli osamostatniť a založili v Zlíne živnosť pod názvom A. & T. Baťa. V tom období nemal Zlín priame železničné spojenie a ležal ďaleko od tradičných obchodných ciest. Živnosť bola ohlásená na meno staršieho Antonína, pretože Tomáš ešte nebol plnoletý. Vstupný kapitál predstavoval sumu 800 zlatých, ktoré dostali od otca ako veno po matke, aj s úrokmi. Za tieto peniaze súrodenci prenajali dom na zlínskom námestí, kde zriadili obuvnícku dielňu a inštalovali zopár starších strojov na manuálny pohon z otcovej dielne. Vstupný kapitál nestačil na rozbehnutie prevádzky a tak boli nútení nakupovať suroviny na dlh, formou zmenky. Aby znížili náklady na výrobu topánok, využívali domácu prácu obuvníkov v okolí a v dielni zamestnávali po roku už 10 robotníkov. Formou práce na doma zamestnávali ďalších 40 robotníkov, ktorých práca bola lacná a prinášala aj úspory za prenájom ďalších miestností. Pracovná doba bola od 6. hodiny do 18. hodiny s hodinovou prestávkou na obed, avšak často sa stávalo, že v prípade potreby zamestnanci pracovali neskoro do noci. Novinkou bolo týždenné odmeňovanie, samozrejme len vtedy, ak firma utŕžila peniaze za predaj topánok a bolo z čoho mzdy vyplácať. Živnosť sa síce rozrastala, ale po roku bolo treba splatiť zmenky a vrátiť požičané peniaze. Po vyúčtovaní prvého roka samostatného podnikania firma skončila prehospodárením vlastného kapitálu a so zmenkovým dlhom vo výške 8 000 zlatých. Živnosť bratov Baťovcov bola síce vedená moderne, ale mladíci zopakovali staré chyby. Podarilo sa im vyrábať a dodávať tovar načas, ale za dodané topánky často nedostali zaplatené. Starší brat Antonín odchádzal v tom čase na vojnu a východiskom zo situácie sa zdal len konkurz. Situáciu zachránil Tomáš Baťa, ktorý sa okrem riadenia obchodných a finančných záležitostí a túžby stať sa pánom, začal venovať aj práci v dielni a svojim úsilím vyrovnať dlhy presvedčil veriteľov, ktorí predĺžili splatnosť zmeniek, čím sa firma vyhla bankrotu. Podľa jeho vlastných slov vtedy našiel zmysel života v práci, ktorú pokladal za cnosť a najväčšiu devízu každého podnikateľa. Keď veritelia videli Baťovu snahu prekonať prekážky a zistili, že firma nemá skoro žiadny majetok, rozhodli sa so splácaním dlhov počkať. Jediným Baťovým kapitálom boli pohľadávky voči odberateľom za nezaplatenú obuv a chuť do práce.

Baťa pracoval spolu so svojimi zamestnancami a často sa stávalo, že nemal z čoho vyplácať mzdu. Mal však nesmiernu chuť do práce a prirodzený podnikateľský talent a rast živnosti bol len otázkou času a šťastia. Na konci roku 1895 sa už majetok firmy takmer rovnal výške dlhov. Výrobný sortiment pozostával hlavne zo sezónnej a plátenej obuvi. Topánky odnášal odberateľom na chrbte a predával ich za hotové vo Viedni. Za utŕžené peniaze nakupoval suroviny na nové topánky. Výrobu organizoval tak, že materiál sám nakúpil, priniesol a rozrezal na jednotlivé dielce, ktoré rozdal robotníkom. Hotové topánky sám prevzal, skontroloval, vyplatil robotníkov a všetky operácie zúčtoval, čím získal dokonalý prehľad o výrobe. Zároveň si však uvedomoval námahu, s ktorou svoje topánky vyrábal a hľadal spôsob ako zľahčiť ich výrobu. Riešením boli stroje. Avšak v okolí domova žiadne neboli a za poznaním a skúsenosťami musel, ako aj mnohokrát potom, vycestovať.

Keď bola firma z najhoršieho vonku, prišla ďalšia pohroma. Viedenská firma Kodish & Co., od ktorej Baťa nakupoval suroviny, vyhlásila bankrot. Tomáša Baťu by sa táto skutočnosť netýkala, keby s ňou jeho brat Antonín nepodpísal zmenky v hodnote 20 000 zlatých. Urobil to bez vedomia Tomáša. Baťov otec dlhé roky nakupoval suroviny od tejto firmy a jej zástupca presvedčil Antonína, aby mu túto láskavosť oplatil. Kodish však skrachoval a Baťa za zmenky nedostal žiadnu protihodnotu. Musel sa zaviazať veriteľom, že sumu splatí, aj keď tá niekoľkokrát prevyšovala hodnotu jeho majetku. Poučený predchádzajúcimi skúsenosťami sa vrhol do práce a po krátkom čase dlhy splatil. Vo svojom okolí mal povesť usilovného podnikateľa, ktorý doslova drel do úmoru a bol tým pre veriteľov dôveryhodným partnerom. Hoci krach firmy Kodish zruinoval jeho otca, Tomáš Baťa, aj napriek tomu, že občas hladoval, krízu prežil a svojím úsilím zachránil firmu a vyhol sa bankrotu.

Podnik sa úspešne rozširoval hlavne vďaka nápadu Tomáša Baťu, ktorý stále rozmýšľal nad tým, ako by sa dali topánky vyrábať lacno a vo veľkých množstvách. Výroba topánok z kože bola príliš náročná na možnosti jeho dielne a tak sa rozhodol vyrábať ľahkú plátenú obuv s koženou podrážkou. Dovtedy sa textil na výrobu topánok nepoužíval a väčšina konkurentov myslela, že Baťa onedlho skrachuje, veď kto to kedy videl vyrábať textilnú obuv. Plátené topánky dovtedy nikto nevymyslel. Napriek posmeškom kolegov to skúsil s výrobou a úsilie sa vyplatilo. Jeho nápad sa ujal a textil bol oproti koži veľmi lacným materiálom. Topánky mali elegantnú špičku a stali sa módnym hitom. Veľký úspech mali hlavne vo Viedni a v Prahe a ľudia ich čoskoro nazvali podľa výrobcu - "baťovky". Bol to prvý výrobok, ktorý sa na trhu uchytil vo veľkom a Baťa sa rozhodol špecializovať na jeho výrobu a zracionalizovať ju tak, aby dosiahol zníženie nákladov a predajnej ceny.

V priebehu roku 1897 dostala firma veľkú objednávku na plátenú obuv z Viedne. Aby ju Baťa mohol splniť, vycestoval do Nemecka, do továrne Moenus A. G. vo Frankfurte, kde sa vyrábali a používali obuvnícke stroje. Stroje v továrni boli krásne a Baťa si vedel predstaviť, čo by pre neho znamenali, ale väčšina z nich využívala parný pohon, ktorý si zatiaľ nemohol dovoliť. Vrátil sa s niekoľkými ručnými nástrojmi, pomocou ktorých objednávky splnil. Koncom roku 1897 už podnik hospodáril s aktívami vo výške cca 10 000 zlatých. Do roku 1900 sa výroba rozšírila a presťahovala do novej budovy, v ktorej pracovalo 50 zamestnancov. Ďalších 70 ľudí pracovalo pre Baťu doma, čím sa jeho spoločnosť zaradila medzi 8 najväčších obuvníckych tovární v Čechách. Po návrate brata Antonína z vojny sa firma premenila na verejnú spoločnosť T. & A. Baťa. Verejní spoločníci boli Tomáš a Antonín a každý z nich mohol firmu verejne zastupovať. Bratia však mali dohodu o deľbe zisku v pomere: Tomáš 55 % a Antonín 45%. Antonín sa ďalej práci vo firme nevenoval. Sestra Anna sa po čase vydala a tak sa vedeniu firmy už venoval len Tomáš.

Začiatkom storočia začal Baťa zavádzať stroje na parný pohon, čo urýchlilo a rozšírilo výrobu a počet pracovníkov sa neustále zvyšoval. Už vtedy začal zavádzať do praxe heslo, ktoré neskôr zdobilo továrenský múr okolo areálu v Zlíne: "Ľuďom myslenie - strojom drinu". Dopyt po "baťovkách" bol vysoký, čo prinášalo spoločnosti zisk. V polovici roku 1904 čistý kapitál firmy T. & A. Baťa dosiahol výšku cca 400 000 K a počet zamestnancov sa zvýšil na 250. V tomto období prechádzala výroba obuvi z remeselnej na priemyselnú a v Amerike začali vznikať prvé moderné obuvnícke továrne.

Na sklonku roka 1904 sa Tomáš Baťa s tromi svojimi hlavnými majstrami vybral na rok do USA, aby sa oboznámil s americkým systémom hromadnej výroby a najnovšími obuvníckymi strojmi, vďaka ktorým mali USA najmodernejší a najvyspelejší obuvnícky priemysel na svete. Dúfal, že s pomocou amerických skúseností a manažérskych postupov zúročí poznatky pri organizácii výroby obuvi v Zlíne. V meste Lynn v štáte Massachussetts strávil rok manuálnou prácou a oboznamovaním sa so strojnou výrobou. V tomto meste bolo asi 250 tovární na výrobu obuvi. Aj tá najmenšia továreň bola obrom v porovnaní s jeho fabrikou v Zlíne. Postupne prešiel Baťa viacerými druhmi prác v miestnych obuvníckych fabrikách a po večeroch sa stretával so svojimi ľuďmi, aby si vymieňali nové poznatky. Pred cestou si zaznamenal takmer 700 otázok, na ktoré chcel nájsť odpoveď. Počas pobytu v USA mu pribudlo do zápisníka aj mnoho ďalších. Celý rok pracoval vo výrobe a na vlastnej koži pocítil konkurenciu, ktorá v USA panovala medzi robotníkmi. Zo začiatku si nevedel nájsť prácu, pretože výkony Američanov boli pre neho nedosiahnuteľné. Avšak postupne sa zapracoval a priblížil ich výkonom a produktivite. Na Amerike ho zaujal duch súťaživosti a úprimný obdiv ľudí k úspechu svojich konkurentov. Závisť tu nemala svoje miesto. Pôsobila ako vzpruha a motivácia na zvýšenie vlastného úsilia o dosiahnutie rovnakého úspechu.

Podľa vlastných slov nenašiel Tomáš Baťa v Amerike mnoho prevratného v strojoch a organizácii. Zaujala ho však výkonnosť a zručnosť amerických robotníkov, ktorých produktivita práce bola v porovnaní s európskymi až desaťkrát vyššia, hoci obuv sa vyrábala na rovnakých strojoch. O amerických skúsenostiach neskôr napísal: "V strojoch a organizácii som nenašiel v Amerike mnoho nového. Pri strojoch to nebolo nič divné, pretože som už dávno udržiaval čulý písomný styk s tamojšími strojárenskými továrňami. U strojovej organizácii bolo divné iba rozostavenie, ktoré som niekoľkokrát do roka menil a konečne som vynašiel spôsob, ktorý i v Amerike považovali za najosvedčenejší. Zručnosť robotníkov však bola ohromná. Dosahovali tam u niektorých strojov desaťkrát vyšších výkonov ako naši robotníci. Preto som v továrni pracoval ako robotník, vediac, že je márne vysvetľovať ľuďom, ak im to človek nemôže ukázať."

Po návrate domov začal zavádzať americké metódy práce a racionalizovať výrobu. Zmenil rozostavenie strojov a sústredil sa na zvyšovanie produktivity práce s cieľom priblížiť sa výkonom robotníkov v USA. Podľa vzoru amerických tovární vybudoval novú trojpodlažnú továrenskú budovu a zaviedol sprísnené výrobné normy a pokuty za nekvalitnú prácu. Investície financoval z vlastných zdrojov, ktoré pochádzali z vysokých ziskov za predaj plátenej obuvi. Jeho príklad nasledovali v Zlíne aj ďalší podnikatelia a do roku 1910 vzniklo v Zlíne päť iných tovární na výrobu topánok.

Počas pobytu v USA si Baťa asi zidealizoval predstavu o vzťahu amerických robotníkov k zamestnávateľom. S cieľom zvýšiť pracovnú morálku a pocit spolupatričnosti navrhol dokonca založenie odborovej organizácie vo svojej továrni. Sprísnený režim a tvrdé podmienky vyústili v roku 1906 do stávky za zvýšenie miezd robotníkov, ktorí odstavili stroje a tak spôsobili závodu materiálne škody. Baťa riadil podnik sám a bol zvyknutý na poslušnosť svojich podriadených. Podľa zvykov jeho predkov bol majster vždy neobmedzeným pánom dielne a Baťa sa riadil touto zásadou po celý život. Krízu vyriešil radikálnym spôsobom. Organizátorov vyhodil a zabezpečil poriadok. Boj o moc vyhral a treba povedať, že odvtedy sa v jeho firme podobné problémy nevyskytovali. Prepustenie kvalifikovaných robotníkov spôsobilo spomalenie výroby a nutnosť zaučenia nových pracovných síl. Avšak Baťa radšej riskoval finančnú stratu pred stratou autority, pričom následky stávky sa prejavovali ešte niekoľko mesiacov.

Po dramatickom strete so stávkujúcimi sa jeho postoj k odborom zmenil. V tom období boli odborové organizácie miestom ideologického súperenia politických strán. Baťa sa snažil vytvoriť spoločnosť, v ktorej by odbory neboli potrebné a svojou sociálnou politikou a podmienkami, ktoré vytváral pre zamestnancov, sa mu to podarilo. Po stávke v roku 1906 bol jeho postoj k odborom negatívny a politiku nepustil viac za brány svojej fabriky. K stretom medzi pracovníkmi a vedením dochádzalo síce aj neskôr, avšak nikdy nie v takom rozsahu.

Po prekonaní následkov krízy sa výroba vrátila na predchádzajúcu úroveň aj napriek tomu, že obuvnícky priemysel zasiahla v rokoch 1907 až 1908 kríza, Baťových závodov sa nedotkla. Dopyt po plátenej obuvi, ktorá tvorila podstatnú časť výrobného sortimentu ostával totiž na rovnakej úrovni.

Po úmrtí Antonína Baťu na tuberkulózu v júni 1908 sa Tomáš Baťa stal jediným majiteľom firmy T. & A. Baťa. Okrem úspechov na domácom trhu, sa výrobky dostali po prvýkrát aj na zahraničné trhy. V roku 1910 Baťa zamestnával už 1 500 zamestnancov a denne vyrábal 3 000 párov obuvi. Zlín bolo v tom období kľudné vidiecke mestečko s 3 500 obyvateľmi.

V roku 1912 sa Baťa stihol oženiť s Máriou Menčíkovou. Z tohto manželstva sa v roku 1914 narodil následník Tomáš - Tomík. V roku 1913 podnikol Baťa druhú cestu do USA, kde študoval skúsenosti Taylora a Forda, ktorí prví prišli na výhody vedeckého riadenia podniku. Vo Fordových závodoch zaviedli v roku 1913 prácu na bežiacom páse. Prvé výsledky rýchlo dokázali, že Ford týmto spôsobom vyriešil problém s uspokojením neustále rastúceho dopytu po svojich automobiloch. Vďaka pásovej výrobe začal produkovať masovo. Napriek tomu, že počet vyrobených automobilov sa prudko zvyšoval, počet pracovných síl ostával konštantný. Ukázalo sa, že pre jeho úspech boli podstatné dve základné skutočnosti. Jednou bolo využitie tzv. konvejerov - podávačov, ktoré boli zavedené v polovici roku 1913. Druhým faktorom bola séria časových štúdií uskutočnených koncom roka 1912 a začiatkom roka 1913, pomocou ktorých Ford určil ideálnu dĺžku pracovných normohodín potrebných na poskladanie jedného vozidla z jednotlivých komponentov, identifikáciu jednotlivých montážnych operácií a množstvo času potrebného na vykonanie každej jednotlivej operácie. Na základe týchto údajov dal Ford zhotoviť pokusnú výrobnú linku, na ktorej experimentoval s rýchlosťou bežiaceho pásu a jeho vplyvu na produktivitu výroby. Výsledky boli prekvapujúce. Napríklad výroba zotrvačníkového magneta trvala dovtedy jednému robotníkovi priemerne 25 minút a za smenu dokázal vyrobiť 35 až 40 kusov. Na výrobnej linke bola výroba zotrvačníkového magneta rozdelená na 29 separátnych operácií vykonávaných rovnakým množstvom robotníkov stojacich pri bežiacom páse. Montážny čas per magneto sa zredukoval na 13 minút a desať sekúnd. Neskôr bola linka adaptovaná na montáž motorov a iných súčastí. Vo všetkých prípadoch sa výstup pripadajúci na robotníka čoskoro strojnásobil. Ford vyrábal denne veľké množstvo automobilov rovnakého typu. Čím dlhšie ich vyrábal, tým lacnejšie ich mohol predávať. Zautomatizoval výrobu a zvýšil produktivitu. Robotníkom platil vysoké mzdy, čím zvyšoval aj ich kúpnu silu a zamestnanci sa stávali jeho zákazníkmi.

Do začiatku I. svetovej vojny sa Baťovi úspešne darilo rozvíjať spoločnosť, ktorá v tom období bola jednou z najdôležitejších obuvníckych firiem v Rakúsko-Uhorsku, s najvyššou produktivitou práce v odvetví.